PRÍBEHY

Výber z prác žiakov 8.A triedy v triednom kole literárnej súťaže

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko?

Prečo? Jednoduchá odpoveď. Narodil som sa a žijem tu už štrnásť rokov. Nikdy som nepomyslel, že by som zo Slovenska chcel odísť. Bolo by to pre mňa veľmi ťažké.

Samuel Ďuriš

Je tu stále niečo na objavovanie, niečo čo ma prekvapí. Toľko krásy v takej malej krajine! Zaujímalo by ma, ako nás vnímajú cudzinci, či by tu chceli žiť a čo im na Slovensku najviac prekáža.

Tomáš Franko

Krásu nášho malého Slovenska nám mnohí závidia. Vysoké Tatry. Sú príliš malé na to, aby konkurovali obrovským pohoriam Európy, či sveta, ale príliš veľké na to, aby si človek uvedomil, že ich treba rešpektovať. Nádhera, ktorú vytvorila príroda.

Slovensko, to je moja rodina, kamaráti, ktorých mám rada a bez ktorých by som nemohla byť šťastná. Aj keď neviem, kde ma v budúcnosti kroky zavedú, vždy zostane miestom, kam sa budem s láskou vracať.

Laura Petrulová

Krásne sú aj historické centrá miest a staré budovy. Pekný rodinný výlet sme si urobili do historických banských miest Banská Štiavnica a Kremnica. V Banskej Štiavnici sme navštívili jednu z najkrajších zachovaných kalvárií v strednej Európe a v Kremnici sa nachádza najstaršia fungujúca mincovňa na svete.

Marek Rehák

Pod Tatrami sa týči Kráľova hoľa, často obdivovaná básnikmi. Vyvierajú tu viaceré pramene, ktoré neskôr ako veľké rieky pretekajú Slovenskom. Biely a Čierny Váh si putujú Liptovom a počúvajú zvonce oviec pasúcich sa na holiach. Hnilec a Hornád sa stretávajú v priehrade Ružín, ktorá ich víta s otvorenou náručou. Ich veselý smiech počuť až do Prešova.

A Hron? Zostáva sám. Pomaly sa vlečie cez Brezno, sem-tam si veselo poskočí cez vysoké skaly. Keď míňa Zvolen, neostáva mu nič iné, len obdivovať Pustý hrad, ktorý ho láskavo zdraví a želá mu šťastnú cestu až do Dunaja.

Diana Luptáková

Slovenčinu mám rada, lebo je to môj materinský jazyk, v ktorom som vyslovila svoje prvé slová. Zistila som, že pravopis slovenského jazyka je ozaj ťažký. Slováci aj rozprávajú rôzne, niektorí tvrdo, iní zas mäkko. V jednotlivých regiónoch sa používajú nárečia. Slovenčina má bohatú slovnú zásobu a svojimi výnimkami v pravopise tiež dokáže prekvapiť. Niekedy dokáže potrápiť aj mňa, hlavne počas diktátov v škole. Napriek tomu mám svoju rodnú reč najradšej.

Viktória Ľalíková

Slovenský jazyk sa považuje za jeden z najťažších. Pre mnohých cudzincov je veľmi ťažké pochopiť našu gramatiku a výslovnosť. Len čo sa naučíte nejaké pravidlo, vyskočí na vás výnimka. Fascinuje ma aj to , koľko rôznych dialektov má slovenčina. Keď sa stretne Záhorák s Východniarom, akoby hovorili dvoma cudzími jazykmi.

Slovensko a slovenčina patria k sebe, musíme sa o ňu starať a chrániť si ju rovnako ako kultúrne a prírodné pamiatky.

Kristína Glovňová

Tri roky som žila na Cypre , učila som sa v anglickej škole ešte aj po grécky, takže môžem porovnať tri jazyky. Slovenčina je ťažká, ale pre mňa najkrajšia. Už od mala som si zamilovala krásne, mäkké slová, ktoré vychádzali z úst hercov pri počúvaní rozprávok. Na svoj rodný jazyk som hrdá. Neviem si predstaviť, že by som ním nemohla rozprávať. A tak ako je slovenčina pekným jazykom, aj Slovensko je jedna z najkrajších krajín.

Nina Česeneková

Naša vlajka je naším symbolom a dokonca aj jej farby charakterizujú Slovensko: modrá ako veľkolepý Dunaj, červená ako kvety na šírych lúkach, biela ako oblaky, čo nad nami prelietajú. Veľa mi o krajine povedali dve chaty, ktoré sú v úplne inom prostredí. Jedna v ihličnatých lesoch v okolí Malej a Veľkej Fatry a druhá na myjavských kopaniciach, kde sú samé lúky a listnaté stromy.

Aj Bratislava je jedným z dôvodov, prečo mám rád Slovensko, jej história a hlavne historická aj moderná architektúra. Tiež kvôli rodine sa rád vraciam do slovenskej metropoly.

Juraj Šimkovic

Ahojte!

Som rada, že ste si aj dnes našli čas na prečítanie môjho blogu zo série Poklady Slovenska. Navštívili sme Topoľčiansku zubriu zvernicu. Práve na tomto mieste môžete na vlastné oči vidieť zubra európskeho, najväčšieho slovenského cicavca. Kedysi žil hojne v miestnych lesoch, teraz patrí medzi chránené zvieratá. Cieľom je vrátiť toto majestátne zviera späť do voľnej prírody. Umelo vytvorená zvernica sa nachádza v krásnom pohorí Tribeč v Nitrianskom kraji. Od jej vzniku sa v nej narodilo 180 zubrov! Prejsť sa môžete aj náučným chodníkom.

Dúfam, že sa vám tu bude páčiť. A nemusíte sa obávať o svoju peňaženku, cena vstupeniek je symbolická! J

Zaujímavosť: Zubry narodené na Slovensku sú pomenované menami začínajúcimi na slabiku si: Sivko, Sibrinka, Silan, Sigmund...

Emma Krnáčová

Mám rád štyri ročné obdobia.

Na jar ožije celý svet. Začnú rásť rastliny, kvitnúť kvety, na stromoch sa zelená lístie. Najvhodnejší čas na turistiku na Pustý hrad.

V horúcom lete sa treba schladiť. Zvolenská zmrzlina. Najlepšia! Alebo zájsť na kúpalisko, do zábavného parku, na kolotoče.

Počas jesene rád chodím do školy po farebnom koberci z opadaného lístia. Sychravá atmosféra sa dobre hodí k starým budovám a pamiatkam. Rád sa na ne pozerám.

V zime sa moje mesto rozžiari, večerná vychádzka na námestie je očarujúca, ste obklopení svetielkami, vyzdobenými stromčekmi, všade vládne vianočná nálada. Vtedy zabudnete aj na štipľavú zimu.

Martin Daduč

Ako vravela moja prababička, nikde nie je lepšie ako doma, tu máš všetko, čo potrebuješ. Mala som prababičku rada, na všetkých bola prísna, len na mňa ako med. Keď som bola malá a niekde som spadla a udrela sa, vždy mi povedala: "Do svadby sa ti to zahojí!" A ja, keďže som nevedela, čo to znamená, som jej to hovorila tiež...

Viktória Koristeková

Slovensko je krajina, o ktorej sme si mysleli, že ju poznáme ako naše topánky. Krajina, o ktorej sme zistili, že nepoznáme jej krásy.

Máme tendenciu na všetko pozerať cez negatívne okuliare. Najprv hľadáme to zlé. A tak to bolo aj v dobe, keď na Slovensko prišla korona. Ľudia zostali doma, sťažovali sa na situáciu, v ktorej sa ocitli, namiesto toho, aby si položili otázku, prečo sa to vôbec stalo. Možno preto, aby sme trávili viac času so svojimi rodinami, možno preto, aby sme každý viac spoznali sami seba. Možno preto, aby sme si určili priority a usporiadali život. A možno kvôli tomu, aby sme konečne spoznali svoju domovinu, Slovensko.

Veď veľa ľudí poznalo len jednu cestu. Autom do práce a autom domov. A zrazu tých ľudí omrzelo sedieť doma a vybrali sa do prírody, do lesa, ktorý im rástol za cestou, ale v ktorom nikdy neboli. A keď po pár dňoch už v ňom poznali každý strom a krík, prešli ho krížom-krážom, pobrali sa ďalej. V prírode sa to hmýrilo ľuďmi ako vo včeľom úli. Spoznávali sme naše Slovensko.

Michaela Čepčeková

Ján Kollár si pred mnohými rokmi položil otázku: "Co z nás Slávů bude o sto roků? Cože bude z celé Europy?" Dnes by bol možno príjemne prekvapený.

Slovensko je krajina s krásnou prírodou, udivujúcimi kultúrnymi pamiatkami, bohatou históriou, vlastným jazykom, múdrymi a vzdelanými ľuďmi. Netreba sa báť o jeho budúcnosť.

Nina Moravčíková

Javor

Javor cukrový je asi ten najkrajší strom na svete. Dorastá do výšky 30 - 37 metrov. Jeho konáre sa rozprestierajú na všetky strany. Je bohatý veľkým množstvom listov, ktoré vypĺňajú jeho korunu. Listy majú nádhernú oranžovo-žltú farbu - ako z maliarovej palety. Každý deň vyčkáva na chodníčku ľudí, ktorí ho obdivujú pre jeho krásu. Ale ešte viac sa teší na deti, ktoré pri ňom šantia a lozia po ňom. Tento nádherný strom sa dožíva veľmi krátkeho veku, 100 - 150 rokov. Keď príde jeseň, jeho listy sa sfarbujú do stoviek odtieňov. Na zimu zhodí svoje farebné šaty a uloží sa do hlbokého spánku.

Nicole Slosiariková, 8.B

Môj potkan Mucka

Bol pekný deň. Mal som dobrú náladu, tak som si povedal: "Zober Mucku, určite je jej smutno." Tak som si ju zobral na ruky. Určite si povedala: "No, konečne, že si ma zobral!" Hral som sa s ňou a bolo všetko dobré, až kým neokakala gauč. Zavolal som sestru: "Dáš mi, prosím, toaletný papier?" Keď mi ho podala, zobral som Muckin výtvor a hodil som ho do koša. Mucku som zavrel do klietky. Bol som nahnevaný, ale povedal som si, že aj to sa stáva. No mrzelo ma, čo spravila, veď mohla vydržať, no nie? Potom sa mi už nechcelo s ňou hrať, tak som poprosil sestru: "Mohla by si sa s ňou zahrať teraz ty?" Mirka súhlasila. Odvtedy sa s Muckou hrávame obaja spoločne.

Adam Jarný, 6.A

Kratučko o javore

Mohutný, vysoký javor si v jesenných dňoch ticho a pokojne stojí na svojom mieste. Na križovatke vyčkáva ľudí, ktorí ho prídu obdivovať. Oddychuje v strede parku. Jeho listy, ktoré bývali v lete zelené, sa teraz sfarbili inak, sú oranžové, červené i hnedé. Obrovská, mohutná koruna, ktorá je na strome dominantná, pozoruje situáciu v celom parku. Ukrýva mnoho tajomstiev a spomienok na park.

Richard Szabo, 8.B

Hľadám nový domov!

Bol raz jeden malý čierno-biely kocúrik. Volal sa Murko. Odmalička býval na dedine vo veľkom dome s rodinou, ktorá ho mala veľmi rada. Jedného dňa sa však táto situácia zmenila. Rodina sa odsťahovala, dom predali. Murka však nezobrali so sebou. Zostal sám, bez rodiny, bez priateľov. Bolo mu smutno a clivo. Stal sa z neho potulný kocúr, ktorý stratil domov. Každý deň, každú noc sa niekde túlal. Jedného večera, keď sa prechádzal v parku, stretol skupinu piatich myší. Tie sa ho najprv báli, ale potom sa s ním skamarátili. Kocúr si najlepšie rozumel s Cilkou a s Tilkou. Cilka bola celá čierna a Tilka mala šedú srsť. Tí traja sa rozhodli, že si nájdu spoločný domov. Hľadali však márne. Nikto nechcel mať doma kocúra a dve myši. Tak svoj stály domov nenašli. Ale im to nevadí, lebo majú jeden druhého a tretieho.

Ela Benediková, 6.A

Ježko a jeho najlepší kamaráti

Bol raz jeden malý ježko a volal sa Pichliačik. Mal veľmi rád svojich kamarátov, no nemohol ich objať, lebo by ich popichal. Jeho kamaráti mu chceli urobiť radosť, ale nič ich nenapadlo. Ježko bol čoraz viac a viac smutný. Kamaráti vymýšľali a vymýšľali, lenže nevymysleli nič. Nastal večer. Ježko si s plačom ľahol do postele a rozmýšľal, že ho nikdy nikto neobjíme. Ježkov budík ráno zazvonil a ježko vstal. Plač ho už prešiel. No keď uvidel kamarátov, zas sa rozplakal. Chcel by ich objať, no nemôže. Uteká domov. Pozrel sa do zrkadla a zas videl svoje ostré pichliače. Potíšku plakal, ale z okna si ho všimli jeho kamaráti. Medzi sebou si šepkajú: "Už musíme niečo vymyslieť!" Tak vymýšľali a vymýšľali, ale stále nič. Žiadny nápad. Ježko pri zrkadle stále plakal. Ježkovi kamaráti konečne vymysleli, ako ježkovi pomôcť. Pred dom mu doniesli škatuľu plnú malých vankúšikov a zazvonili mu. Ježko otvoril dvere. Pozerá, pozerá. Najprv myslel, že je prázdna, ale keď mu kamaráti ukázali, že si má dať na pichliače malé vankúšiky, už to pochopil. O minútu už mal všetky malé vankúšiky napichané na pichliačoch. Všetci boli veľmi šťastní, lebo sa konečne mohli objať.

Nelka Podhradská, 3.B

Krátky príbeh o malom kocúrovi

V jeden krásny slnečný deň prišlo dievčatko Simi domov zo školy. Pri bráničke uvidelo ležať malého kocúrika. Simi nevedela, čo má robiť. Na jednej strane sa o kocúrika bála, veď bol ešte maličký, no na druhej strane sa bála nesúhlasu rodičov, ak by ho priniesla domov. Nedalo jej to, a tak kocúrika vložila do svojej školskej tašky a odniesla ho domov. Vo svojej izbe ho potajomky vytiahla, priniesla mu mlieko a večer ho skryla zabaleného do deky pod stôl. Tak sa oňho starala celý týždeň, až kým ho rodičia nenašli. Boli nahnevaní, no aj šťastní, že ich dcérka kocúrika zachránila. Vzali ho k veterinárovi, ale všetko bolo v poriadku. Dali mu meno Zlatúšik, lebo bol milý a poslušný.

Karin Niederlandová, 6.A

Keď sa popustí uzda fantázii

Všetci máme za sebou náročné kovidové obdobie, ktoré sme hádam zvládli so cťou. Nová situácia preverila schopnosti nás všetkých. Niektorí ukázali, že dokážu na sebe popracovať a odhalili svoje schopnosti, napríklad aj literárne či výtvarné. Takým je aj náš Maxík Klešč z 3.B triedy. Neúnavne pracoval, popustil uzdu svojej fantázii a začal písať o tom, čo ho veľmi baví - o zvieratkách. Tak napísal dva príbehy, Čierny kráľ a Levy z piesku. Je aj hĺbavý, vnímavý a veľa premýšľa. Zauvažoval o tom, čo je jeho najväčší poklad... Svoje literárne práce aj veľmi pekne ilustroval. Vydal ich ako knihy, ukážku jednej môžete vidieť na fotografii. Sme na Maxíka hrdí a veríme, že sa knižnej tvorbe bude venovať aj ďalej. Želáme mu veľa úspechov. Veď posúďte sami...

Mgr. Renáta Repiská, triedna učiteľka 3.B triedy

Levy z piesku

Na jednom mieste v Afrike žil lev menom Sekekama. Mal levicu menom Malka, ktorej sa narodilo levíča menom Sekekama.

Rodičia sa rozhodli, že to oslávia. Každé zviera bolo pozvané. Prišli všetci, až na byvoly.

Zvieratá si navzájom rozprávali, na čiu oslavu vlastne prišli a ako sa oslávenec volá.

Sekekama s radosťou oznámil, že prišli na oslavu jeho syna, a volá sa Narcius.

Po toľkej radosti z oslavy, išli rodičia s Narciusom na prechádzku a hrali sa na schovávačku.

Zostali na čistinke, kde oddychovali. Ale na toľké nešťastie ich našli byvoly. Sekekama Malke potichu pošepkal, že byvolov na oslave nevidel. Byvoly levy obkľúčili.

Malka s Narciusom utiekli. Najstarší z byvolov oznámil Sekekamovi : ,,My tu chceme vládnuť, aj keby sme za to mali bojovať. ´´

Sekekama vedel, že teraz by nad nimi nezvíťazil, lebo ich je prevaha.

Podarilo sa mu ujsť a dorazil domov.

Byvoly prišli na Africkú radu a žiadali, aby Sekekamu vyhnali, pretože na nich zaútočil, čo však nebola pravda.

Všetky zvieratá okrem Malky tomu uverili.

Tak musel Sekekama opustiť svoje teritórium. Blúdil Saharou a zatiaľ byvoly prevzali vládu nad celou Afrikou.

Sekekama vedel, že na Sahare žijú aj iné levy, vyhnanci.

Večerom započul nejaký rev. Vtedy ho vyhnanci obkľúčili. Sekekama im vysvetlil situáciu a dohodol sa s nimi, že postavia vojsko proti byvolom. Levy na to pristali a vtedy sa to začalo. Budovali veže, stavali vojsko a robili si zásoby jedla. Prešlo niekoľko týždňov a byvoly na Sekekamu zabudli.

Pri východe slnka, keď už bolo všetko hotové, sa Sekekama s kamarátmi rozhodli vziať si svoje územie späť.

Rezerváciu obkľúčili z každej strany. A potom trikrát zrevali. Byvoly sa naľakali a keď zistili, kto to reve, podišli k levom a navrhli im, že zajtra ráno na svitaní sa o územie pobijú. Sekekama bol však múdry a vedel, že byvoly by mali ráno výhodu oproti levom, lebo ich je v stáde viac. Tak s ním súhlasil.

Celý večer premýšľal o tom, ako ich prekvapiť. A aj to vyhútal.

Dohodol sa s ostatnými levmi, že vystrašia byvoly a prevezmú vládu nad Afrikou.

O polnoci prišli levy k byvolom, ktoré spali. Levy sa priplazili čo najbližšie k nim.

Keď už boli dosť blízko, vyskočil Sekekama byvolovi na chrbát. Ten sa preľakol a začala sa naháňačka. Všetky zvieratá , ktoré spali, sa prebudili.

Bolo vidieť samý prach, počuť ručanie a rev.

Nikto sa ani neodvážil k nim priblížiť.

Skončilo sa to až nadránom, keď sa vyčerpané byvoly dali na útek.

Zistili, kto je pravým kráľom Afriky, a viac sa nevrátili. Po toľkých vyčerpávajúcich dňoch sa konečne Sekekama zvítal so svojou rodinou - Malkou a Narciusom. V Afrike zavládol mier a pokoj.

Kolobeh života mal svoj význam.

Maxim Klešč, 3.B

Čierny kráľ

V južnej Amerike, v dažďových pralesoch sa narodili samici kráľa jaguára tri mláďatá. Jeden z nich bol čierny a dva bežnej farby.

Dostali mená Ungar, Kono a posledný, čierny, bol Nero.

Všetci traja rástli zo dňa na deň. Keď mali deväť týždňov, otvoril ako prvý oči Ungar. Čudoval sa, kde to je, lebo doteraz nič nevidel. Jeho rodičia sa tomu veľmi potešili. Na ďalší deň otvoril oči Kono a nasledoval Nero. Ungar s Konom si všimli, že ich brat Nero je od nich odlišný, je čierny. Vysmievali sa mu a povedali si, že sa s ním nebudú hrať, lebo s ním nebude asi zábava. Nero väčšinu času trávil s rodičmi. Oni mu vraveli, aby sa s bratmi hral, ale vždy, keď k nim Nero prišiel, bratia sa vzdialili.

To sa dialo mesiace a mesiace.

Keď mal Nero jeden rok, povedal rodičom, že odchádza a pôjde si hľadať svoje územie. S rodičmi sa rozlúčil tak, že si spojili ňufáky. Na rozlúčku mali prísť aj bratia, no neprišli.

Nero sa prechádzal po lese a hľadal potravu. Ale namiesto potravy zacítil vôňu, ktorú ešte necítil. Išiel po stopách vône, až natrafil na Taru. Na samicu čierneho jaguára.

Tara sa zľakla, lebo ho nečakala. Nero sa predstavil. Jeho vôňa sa Tare tiež páčila, tak začali tvoriť pár.

Nero sa Tary opýtal, či by s ním nechcela ísť do tropických dažďových lesov.

Tara súhlasila. Cesta trvala týždeň. Keď kráčali popri potoku, uvidel Nero malého aligátora a rozhodol sa ho uloviť pre Taru. Zobral ho do zubov a doniesol Tare. Ustúpil, aby sa mohla v pokoji najesť, a on si išiel uloviť rybu. A tak pokračovali ďalej...

Nero s Tarou prišli k jeho rodičom. Videli, že neprišiel sám. Spýtali sa ho, kto je to s ním. Odpovedal, že je to jeho partnerka. Ungar a Kono boli prekvapení, že sa vrátil a že nie je sám. A že jeho partnerka je tiež čierna ako on. Nero sa zvítal sa svojou rodinou.

Otec si zvolal synov a povedal im, že starne. Kono sa spýtal, kto bude miesto neho kráľom. Otec odpovedal, že ten, kto v noci uloví najväčšiu korisť.

Bola noc. Každý sa vydal na inú stranu. Ungar ulovil veľkú rybu. Konovi sa nepodarilo korisť uloviť.

A Nero ulovil lamu.

Otec povedal, že Nero preto ulovil najväčšiu korisť, lebo v noci splýval s prostredím. Jeho bratia by si z neho mali brať príklad a nevysmievať sa mu.

Keď otec zašiel za strom, Ungar a Kono sa Nerovi ospravedlnili. Nero sa zachoval ako naozajstný kráľ a svojim bratom odpustil.

PONAUČENIE: Netreba sa vysmievať tým, čo sú iní. To neznamená, že sú horší.

Maxim Klešč, 3.B

Môj najväčší poklad

Môj najväčší poklad je, keď sa zobudím, slnko zažiari

a najbližší ľudia sú pri mne.

Objímame sa a sme radi, že sme spolu.

Môj záujem o najväčší poklad

nepripadá

na drahokamy a diamanty.

Tie ma nezaujímajú. Ale

láska , to je to, čo by malo najviac

ľudí ovládať.

Bez peňazí sa nedá žiť, no nikdy nenahradia

zdravie, lásku a radosť zo života.

Nemalo by nás zaujímať, aké máme oblečenie, či

je drahé, alebo lacné. Ale to, že sa v ťažkých

chvíľach môžeme na niekoho obrátiť a povedať ,

čo nás trápi alebo teší.

Lebo nie šaty robia človeka.

Láska a zdravie sú tie najdôležitejšie

poklady sveta.

Maxim Klešč, 3.B

Najťažšie je prekonať lenivosť

Raz po skončení školy som bol s kamarátmi vonku. Stáli sme pred školou a rozprávali sme sa. Mali sme so sebou aj školské tašky. Potom som išiel k Sebastiánovi a vyvenčili sme psa. Na poslednú chvíľu som dobehol domov, aby som sa pobalil a bežal do mesta. Utekal som tam kvôli hudobnej náuke. Len tak-tak som stihol prísť pred jej začiatkom. Problém nastal, keď som sa vrátil domov. Vôbec sa mi nechcelo robiť domáce úlohy. A už vôbec sa mi nechcelo učiť. Stalo sa to zrejme kvôli tomu, že som si povinnosti nespravil hneď po skončení školy. Ale nemohol som to nechať len tak. Najťažšie bolo prekonať lenivosť. Písomné úlohy som zvládol, hoci mi to trvalo dlhšie ako v iné dni. No učiť sa nové učivo z chémie mi zabralo veľmi veľa času. ,,Konečne !" povedal som si, keď som to všetko zvládol. Kvôli učeniu som večeral o pol ôsmej. Hlavné na tom však bolo to, že som sa predsa len prekonal. Zaspal som s čistým svedomím, že ak ma niektorá pani učiteľka vyvolá, nedostanem päťku.

Jakub Chudánik, 8.A

Ukážka slohových prác našich štvrtákov

Super brat

Môj super brat sa volá Luky. Je stredne vysokej postavy. Oči má modré ako voda v studničke. Pod guľatým nosom má usmievavé ústa. Jeho vlasy sú krátke a rovné, tmavohnedej farby. Najobľúbenejším zvieratkom je pes. Rád chodí hrávať hokej. Hrá ho už od piatich rokov. Miluje čokoládu Milku. Okrem hokeja rád hráva aj futbal. Veľa číta. Najradšej číta knihu Harry Potter. Je vášnivým turistom. Navštívil Slovenský raj, Vysoké Tatry a iné kúty Slovenska. Keď potrebujem pomôcť, vždy mi rád poradí. Je veľmi starostlivý a milujúci brat. Mám ho veľmi ráda.

Lucia Krsková, IV. D

Najlepšia kamoška

Moja najlepšia kamoška je Julka. Dovolím si povedať, že keby existovala súťaž v smiechu, Julka by ju určite vyhrala. Oči má modré ako jasná obloha. Jej obľúbená farba je čierna. Na tvári jej vynikajú pekné pehy. Najobľúbenejším predmetom je telocvik. Vo voľnom čase sa učí kaligrafiu. Trávime spolu veľa času. Myslím si, že svoj smiech dokáže rozdať celému svetu a dosť by ostalo aj jej. Vážim si naše priateľstvo a dúfam, že nám vydrží čo najdlhšie. Mám ju veľmi rada.

Ninka Slúková, IV. D

Moja stará mama

Stará mama je pre mňa veľmi blízka osoby. Starala sa o mňa, keď mama pracovala. Vlasy má polodlhé, medenej farby a oči zelené ako mačička. Má nízku postavu - platí, že dobrého veľa nebýva. Stará mama je starostlivá, láskyplná a obetavá. Pohladí, vypočuje a vždy poradí. Rada pečie, varí a stará sa o záhradu. Vyšíva nádherné obrazy. Prajem si, aby bola ešte dlho medzi nami. Som šťastná, že ju mám.

Katka Kuruczová, IV. D

Môj naj tatko

Môj tatko sa volá Vratko. Je 191 cm vysoký a má 38 rokov. Tatko je ženatý s mojou maminkou. Je to veľký športovec, hrá volejbal, cvičí v posilňovni. V lete sa korčuľuje na kolieskových korčuliach, vie hrať tenis a rád s nami pláva v bazéne. Môj tatko už vlasy nemá, lebo si ich strihá na minimum, ale keď pozerám dávnejšie fotky, tak mal pekné hnedé vlasy. Jeho oči sú modrozelené. Momentálne je môj tatko už osem mesiacov na vojenskej misii na Cypre. Je to ten najlepší tatko na svete. Miluje svoju rodinu a robí pre ňu úplne všetko. Je dobrosrdečný, pracovitý, priateľský, ale v prvom rade to je najlepší milujúci tatko na svete.

Victoria Adlerová, IV. D

Súťažná práca do regionálneho kola súťaže
Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Tam, kde sa ničoho nemusím báť

Leží v strede Európy - hoci len malá, krásna krajina. Chránená horami, čo pevne stoja a strážia. Dýchajúca lesmi, nájdeš ich na každom kroku. Oblečená do zelených lúk vyzdobených pestrými kvetmi. S tečúcimi riekami, ako pramienky vyvierajú z hĺbky jej srdca, aby zem nevyschla. Potôčiky i veľké silné toky sa kľukatia horami, dolinami, popri lesoch, lúkach, cez mestá i dediny, povedľa hradov a zámkov z dávnych čias. Slovensko.
Spieva drobnými zobáčikmi vtákov, hovorí ústami ľudí a vidí očami všetkých tvorov. Čo trápi ich, trápi aj ju. Jej plač je plačom ľudí, smeje sa ich úsmevmi. Počúva ušami ľudí, počuje ušami zvierat. Jej hlas sa ako prekrásna melódia nesie do výšav. Prvé slová detí, čítanie Dobšinského rozprávok, večerné rozhovory rodín. Všetky sú úplne iné a všetky spojené mäkkou priadzou. Spevavá slovenčina. Jazyk v rodine jazykov. Podľa neho viem, že som doma.
Slovensko, moja krajina, domovina, rodina, sem patrí moje srdce! Môžem cestovať po svete, môžem ísť kdekoľvek, vždy sa chcem vrátiť. Tu som prvýkrát otvorila oči, tu som sa prvýkrát nadýchla, tu som vyslovila prvé slovo. V maličkej nádhernej krajine, plnej ľudí, ktorých mám rada. Mám tu svoje miesto a som tu doma. Tam, kde sa ničoho nemusím báť.

Nella Ivana Výbohová, 7.A

Vianočná guľa

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ. V ten čas boli Vianoce. Kráľ mal dvoch synov, starší syn bol Matúš a mladší brat Tomáš. Jedného dňa kráľovi prišlo zle. Preto si zavolal synov. Dal im vianočné gule, ktoré mal po svojom otcovi. Mali ich spolu zavesiť na stromček. Otec ich upozornil, aby tie gule nerozbili. Ale Matúš nepočúval a ako mu otec guľu podával, spadla mu. A guľa sa rozbila. Ale Tomáš mal dobré srdce, tak mu podal tú svoju. Matúš od radosti objal svojho brata.

Keď sa otec uzdravil, chlapci ho chceli nejako prekvapiť. Tak ozdobili vianočný stromček a ako poslednú zavesili otcovu guľu. Prestreli na stôl, pri ktorom neskôr večerali. A mohli sa začať krásne Vianoce.

Viktória Dolniaková, 5.B

Malý ženský poklad

Za jednu z najstarších vecí v našej rodine sa považuje rodinný šperk - zlatý prsteň. Teraz ho nosí moja mama, ktorá ho dostala od svojej mamy a tá ho zasa dostala od svojej mamy. Jednoduchý starý zlatý šperk je starý 156 rokov. Raz ho budem nosiť aj ja, pretože mi ho mama podaruje. Prsteň je kombinácia bieleho a červeného zlata. Zobrazuje prekrývajúce sa listy. Tento prsteň sa aj mne veľmi páči a je to taký malý ženský poklad našej rodiny.

Ela Benediková, 5.A 

Vianočný perníček

Moja mamina rada pečie a varí. Raz som ju poprosila, či by nemohla napiecť perníčky, veď idú Vianoce. Mamina súhlasila a my sme sa dali do práce.

Pomohla som jej spraviť cesto a dali sme ho do chladničky. Rada jej pomáham, je to vždy zábava. Keď boli perníčky upečené, voňavé, mäkučké a hlavne chutné, ozdobila som ich a dala do krabičky s mandarínkou.

Ale jedného dňa som z krabičky počula zvláštny šuchot. Šla som sa pozrieť, čo to môže byť. Otvorila som krabičku a v nej tancoval môj ozdobený perníček. Zobrala som si ho do rúk a zakryla malou dečkou. Odvtedy sme sa spolu hrávali. Štedrý deň sme oslavovali spolu s ním. Na Štedrý večer sa môj perníček nečakane stratil. Všetci mi ho pomáhali hľadať, ale ja som vedela, kde je. Zobral mi ho Ježiško, keď priniesol pre nás darčeky. Bolo mi za ním smutno, ale zároveň som bola rada, že aj Ježiško dostal darček a má svojho nového kamaráta.

Ivonka Husárová, 4.C

Cudzinec na dvore

Jeden zimný deň išli deti na dvor. Tešili sa, lebo napadol prvý sneh. Chceli sa ísť lyžovať alebo sánkovať. Zabávali sa a užívali si prvý sneh, kým ich maminy nezavolali domov.

Na druhý deň sa dievčatko Eliška pozrelo von oknom, či je tam stále sneh a uvidelo cudzieho človeka. Eliška nevedela, kto to môže byť. Zavolala teda aj ostatných kamarátov, aby zistili, kto je ten neznámy cudzinec.

Pomaly sa k nemu začali približovať. Najskôr si mysleli, že je to dáky strašiak. Ale keď podišli ešte bližšie, uvideli, že pánko je zo snehu. Keď zistili, že neznámy cudzinec je obyčajný snehuliak, všetci sa začali smiať. A aby mu nebolo na dvore samému smutno, postavali si ešte ďalších a ďalších snehuliakov, až ich bol plný dvor.

Nela Kabinová, 4. C 

Nájdený darček

V jednu krásnu nedeľu, keď sme sa vracali z kostola, sme pri ceste pod autami videli krásnu čiernu mačku, ktorá sa triasla od zimy.

Nemali sme srdce ju tam nechať, a tak sme sa rozhodli, že jej skúsime pomôcť. Mačička však neverila ľuďom, vôbec im nedôverovala a bála sa ich. Nedala sa nám chytiť, a nie to ešte pohladkať, ako som to mala v pláne ja.

Lenže ja som bola tvrdohlavá a nechcela som sa jej vzdať. Preto som jej hneď išla kúpiť jedlo a hračku. Dva dni som sa snažila ju prilákať, až nakoniec mi začala dôverovať a mohla som ju chytiť.

Hneď ako sa mi to podarilo, bežala som s mačičkou domov do tepla. Tu sa pekne zohriala, najedla a spokojne zaspala na mojej vianočnej deke pod vianočným stromčekom.

Bol to môj najlepší darček, z ktorého sa teším už rok.

Lenka Michalková, 6.C

Vianočná vločka

Raz v jednom oblaku, z ktorého už - už išlo snežiť, bolo veľmi rušno. Vločky sa rozprávali, kde a komu chcú sadnúť na nos. Tá najmenšia vločka si vybrala malého chlapčeka Tea.

Teo bol z chudobnej rodiny. Na Vianoce si veľmi želal mačičku, lenže jeho rodičia nemali na ňu peniaze. Jeho maminke bolo ľúto, že nemôže splniť Teovi vianočné prianie. Aj malá vločka sa celý čas na Tea pozerala a videla, aký je smutný. Nakoniec si povedala: "Ja tomu Teovi malú mačičku dám !"

A tak sa aj stalo...

Na štedrý večer chodieval Teo s rodičmi vždy do kostola. Nebolo tomu inak ani teraz. Len čo Teo s rodičmi odišli na večernú omšu, vianočná vločka položila pred ich dvere malé mačiatko menom Leo.

Keď prišiel Teo s rodičmi domov, na prahu dverí uvidel chlpaté ryšavé čudo. Prekvapený ho zobral do rúk a natešene zvolal: "Mami, oci, pozrite! Ježiško na mňa nezabudol! Splnil mi moje veľké želanie! Však si to mačiatko môžem nechať, keď je od Ježiška?"

Keď rodičia videli radosť malého Tea, nedokázali jeho prosbe odolať. Odvtedy má malé ryšavé mačiatko teplý domov a spolu s Teom sú nerozluční kamaráti.

Táňa Očenášová, 4. C

Verme na svoje sny

(Skutočný príbeh)

Súčasná nečakaná pandémia mi zmenila život.

Plánovali sme sa toto leto presťahovať za mojím tatinkom na ostrov Saipan. Pripravil tam pre nás nový domov a my sme sa tešili, že Vianoce prežijeme spolu s ním. Na konci školského roka som sa rozlúčila so svojou najlepšou pani učiteľkou Katkou Gažúrovou a s mojimi spolužiakmi. Mali sme odletieť cez letné prázdniny. Babka pobalila všetky naše kufre, od pani učiteľky som si zobrala učebnice aj pracovné zošity na budúci školský rok. Kúpili sme letenky a všetci sme sa tešili na stretnutie. Lenže kvôli pandémii nám našu cestu odložili. V auguste prišla oficiálna správa, že odletíme najskôr 3. októbra, pretože guvernér Mariánskych ostrovov s vtedajším americkým prezidentom Trumpom rozhodli o uzavretí medzinárodného letiska na Saipane až do tohto termínu. Odvtedy nám letenky zrušili celkom trikrát. Je december, blížia sa Vianoce a my sme stále bez nášho tatina tu, na Slovensku. Stále dúfame, že situácia sa čoskoro zmení a my si splníme svoj sen. Dovtedy sa snažíme pomáhať iným ľuďom, ktorí to potrebujú. Pomáhajme si navzájom a verme, že sa nám čoskoro splnia naše sny!

Zoe Rovňan, 4. C

Vážená pani učiteľka !

Veľmi rada si na Vás spomínam. Je už december a mesto už svieti Vianočnými farbami. Nedávno sme boli všetci doma chorí. Ale našťastie už sme zdraví. V televízii idú často rozprávky, keďže sa blížia vianoce. Mám síce pocit, že kým tie Vianoce budú, tak ubehne sto rokov. A my stále nechodíme do školy. Škola z domu je fajn, ale lepšie            je v škole. V piatom ročníku sa máme dobre. Pani učiteľky sú veľmi milé. Prejem Vám všetkým krásne prežité Vianoce.

Anna Cencerová, 5.A