ÚVAHY

Vianočný škriatok Grinch

Vianoce. Čas strávený so svojou rodinou a prežívanie tých najkrajších a najočarujúcejších momentov zimy. Ale to už je obohratá pesnička, o ktorej dnes nepíšem. Skúšali ste niekedy prevrátiť vianočné ťažítko? Predpokladám, že ste to už niekedy urobili a viete, že ak chcete dostať pekný efekt zasneženého domčeka, tak musíte ťažítkom buď zatriasť, či ho prevrátiť úplne hore nohami. Vianoce sú hore nohami presne ako vianočné ťažítko. Vánoce, vánoce přicházejí. Obdobie kedy by ste najradšej "zabili" každú chodiacu kreatúru (?) na tejto planéte pre stres, nervy a ošiaľ, ktorý spôsobujú ľudia. Predsa len: ak sa na to pozriem očami dospeláka, vyzerá to trošku inak ako pohľad pred piatimi rokmi. Už to nie je len o darčekoch, pesničkách, vôni perníkov, ale o chaose a totálnom šialenstve. Predvianočné zhony v obchodoch či nákupných centrách sa snažia z vás urobiť lepšieho človeka, no vy máte už nervy v kýbli. Všade už od októbra vyhrávajú vianočné pesničky a vianočná výzdoba číha na vás na každom rohu. A to nehovorím ešte o vymýšľaní darčekov pre rodinu. Pravdou je, že Ježiško už dávno dal výpoveď a nechal to všetko na dospelých. Doma deti, ktoré majú prázdniny, rodičom od rána do večera pília uši svojimi výmyslami. A toto všetko len kvôli jednému večeru! Áno, áno, veľmi pesimistický text, no nezamýšľali ste sa aj vy niekedy nad tým? Ale poďme od pohľadu pesimistu k pohľadu optimistu: skoro všade sa píše a hovorí, že "všetko zlé je na niečo dobré." A to si myslím aj ja. Celý cirkus okolo Vianoc je potrebný na to, aby sme mohli plnohodnotne užiť ten jeden večer do roka, kedy sa celá rodina zídeme pri jednom stole.

Lea Zdražilová, 9.A

Vianoce u nás doma

Vianoce sú pre nás sviatky, ktoré trávime v pokoji, s rodinou. Sú to sviatky oslavujúce narodenie Ježiška. My Slováci a aj ľudia v iných krajinách slávime tento sviatok obdarovávaním sa darčekmi.

Každé Vianoce u nás doma sú niečím zaujímavé. Vianoce trávime v kruhu rodiny. Na štedrý večer bývame u mojej babky. Babku máme veľmi radi, pretože pre rodinu by obetovala všetko. Babka je už na dôchodku, ale aj napriek tomu má celý deň čo robiť. Žije sama, a preto sa poteší vždy, keď za ňou prídeme. Stretávame sa často, po celý rok. Najväčšiu radosť máme všetci z našich vianočných stretnutí. Babka je veľmi kreatívna, a preto ma jej darčeky vždy prekvapia a potešia, väčšinou bývajú jednoduché a praktické. Babka vždy hovorí, aby sme jej darčeky nekupovali, lebo je veľmi skromná. Chce, aby sme si za tie peniaze kúpili niečo radšej my. Ale my jej aj tak vždy dačo kúpime a ona je nakoniec rada. Štedrá večera sa u nás vždy začína o šiestej večer. Vtedy si všetci sadneme za štedrovečerný stôl a pripijeme si na to, že sme sa opäť všetci stretli zdraví a tak, ako to býva každý rok. Kým sa pustíme do chutného jedla, zjeme oblátku s medom a cesnakom. Potom už nasleduje kapustnica a po nej ryba so zemiakovým šalátom. Kto nemá rád rybu, môže si dať bravčový rezeň. Po dobrej večeri si ideme rozbaliť darčeky. Čakajú nás pod krásne vyzdobeným babkiným vianočným stromčekom. Vždy dostávam darčeky, ktoré som strašne dlho chcel, ale aj také, ktoré som vôbec nečakal. Vždy ma však všetky potešia. Ostatné darčeky sú vždy oblečenie, topánky a veci ktoré som potreboval. Mám Vianoce rád.

Maxim Minarovitš, 7.C

Moja rodina

Slovensko mám rada preto, lebo tu býva moja rodina. Jej súčasťou sú aj zvieratá. Doma máme dva kocúry, potkana a psa. Jeden kocúr sa volá Sharon, druhý Hugo. Potkan dostal meno Čiči a pes Shelly. Hugo sa rád hrá s myškou a Sharon najradšej spí. Je väčší, ale mladší ako Hugo. Shelly sa páčia papeky, rada aportuje. Chodievam s ňou na prechádzky do prírody, ktorá je na Slovensku nádherná. So Shelly spolu veľa beháme. Vďaka tomu som aj na telesnej výchove poriadne rýchla. Všetky moje zvieratá mám veľmi rada.

Emily Polyáková, 2.B

Pohorelá

Pohorelá je malá dedinka na Slovensku. Máme v nej chatu. Je malá, útulná a celá z dreva. Na dvore mám hojdačku, na ktorej sa rada hojdám. Okolo chaty rastie mnoho kvetov. Sú tam černice i lesné jahody. Keď sú zrelé, rada ich oberám a jem. Mňam! Na dvore sa často naháňam s mojimi bratrancami Hugom a Félixom. Chytajú nás naši ockovia, čiže ujo Dušan a môj ocko Martin. Vždy je to veľká sranda. Niekedy nás naháňajú aj s metlami. Hrávame sa aj na schovávačku. Radi sa skrývame za chatu. Keď sa schovávame v chate, najlepší úkryt je v skrini. Niekedy sa pred chatou vozíme na kolobežkách. V Pohorelej žije veľa mačiek. Aj naša suseda ich má. Volá sa teta Dupcuľa. Vždy, keď idem okolo, hodím jej do okna skalku a pozdravím ju. Ona mi dá čokoládu. Často chodím po vodu pod skalku. Chutí ako voda z potoka. Okolo našej chaty sú krásne hory. Z okna vidím na Orlovú. Je na nej dvojkríž ako na našom štátnom znaku. Boli sme aj na Andrejcovej. Je tam útulňa pre turistov. Videla so odtiaľ Tatry. Bola tam aj horská studnička, ktorú strážila mačka. Do Pohorelej sa vždy rada vraciam. Aj toto je kúsok nášho Slovenska.

Ema Mojžitová, 2.B 

Prečo mám rada slovenčinu? Prečo mám rada Slovensko?

Slovenčinu mám rada, veď som sa narodila na Slovensku. Žijem v jeho strednej časti, v meste Zvolen. Bývam na ulici pomenovanej podľa významnej osobnosti Ľudovíta Štúra, čo je úplne super, pretože práve on má zásluhu na vzniku spisovnej slovenčiny. Slovensko mám rada aj kvôli tomu, že tu žije mnoho zvierat, napríklad srnky, diviaky, vlci, líšky, medvede, moje dva psy Berry a Áron i mačka Mia. Veľmi ich ľúbim. Baví ma chodiť s Berrym na cvičisko. Preskakuje cez prekážky, aportuje. Slovensko má i krásnu prírodu, mnoho národných parkov. V Tatrách žijú kamzíky. V našej krajine nájdeme i hrady a zámky. Aj v meste Zvolen je Zvolenský zámok, v ktorom sídli SNG. Mesto z výšky stráži Pustý hrad. Niekoľko hradov som už navštívila. Jeden z nich bol celý z ľadu, veľmi sa mi páčil. Každý rok ho stavajú v zime v Tatrách na mieste, ktoré sa volá Hrebienok. Býva tam aj super sánkovačka. Slovensku by som priala, aby tu boli všetky veci zadarmo. Veľmi by som si želala, aby boli všetci ľudia zdraví a neexistovala korona.

Nikola Lepiešová, 2.B

Chlpáčik, ktorý prináša radosť

Moje obľúbené zvieratko je škrečok, volá sa Lusi. Je to milá chlpatá slečna. Mám ju veľmi rada. Starám sa o ňu s veľkou láskou. Každý týždeň jej čistím domček a mením vodičku. Dostáva špeciálnu stravu pre škrečky. Chutí jej ovocie a zelenina. Z ovocia jabĺčko a hrozno, zo zeleniny s chuťou spapá mrkvu a kaleráb. Pochutná si aj na suchej kôrke z chlebíka. Kupujem jej aj ovocné tyčinky. Každý deň ju vyberiem z domčeka a poteším sa s ňou. Lusinke som kúpila aj "guľôčku", do ktorej ju vložím a ona v nej môže voľne behať po celom byte bez toho, aby sa niekde stratila. V klietke má krútiace sa koliesko, piliny, domček, "pitítko" a misku s jedlom. Lusi je moje najobľúbenejšie zvieratko, ktoré mi prináša každý deň veľa radosti.

Natália Hreblayová, 2.B 

My dve v ríši divov alebo čarovné chvíle v kruhu hokejovej rodinky

Kúpiť lístky, načančať sa (veď predsa nemôžeme vyzerať ako Popolušky pred plesom, čo keď náhodou stretneme princa na bielom koni?). No a ďalej stretnúť sa, ísť na autobus a sme tam. Pred hokejovým štadiónom. Naším obľúbeným a zároveň najkrajším miestom, odkiaľ máme najviac neskutočne nádherných spomienok. Milujeme hokej. Či už hokej ako šport alebo tú atmosféru, keď vstúpite dnu a naozaj veľa, veľmi veľa endorfínov vám pláva v krvi, pocit šťastia a radosti, ako keď malému dieťaťu kúpite hračku. Pocit, keď náš tím dá gól, vtedy sme všetci jedna podporujúca rodina, ktorá kričí, tlieska, smeje sa a raduje sa. Neopísateľný pocit eufórie. To napätie v posledných sekundách, keď sa hokejisti snažia dorovnať skóre?! A ani nehovoríme o tom, že ak sa tam stretneme s našimi kamarátmi, tak je tej "srandy" ešte o čosi viac. Vzájomné konverzácie, keď piati ľudia jeden cez druhého kričia a rozprávajú sa, sú neskutočné. Prestávky trávené chodením s nimi okolo štadióna a robenie si srandy z každej či už maličkosti alebo "majestátnosti". Môžeme povedať, že hokej je síce hra, ale hra, ktorá ľudí nesmierne zbližuje a spája ich v jednu veľkú, kúzelnú hokejovú rodinu!

Nina Sofia Makovníková a Lea Zdražilová, 9.A

Zvedavec

Ahoj! Volám sa Zvedavec. Som škriatok a bývam v Samkovom vrecku na tričku. So Samkom často cestujem a občas sa odvážim i vykuknúť von. Vždy vidím niečo nové, nepoznané. Samko miluje hrady a zámky. Spolu sme navštívili Spišský hrad. Veľmi sa nám páčila mučiareň a hradby. Chcel som ich celé obísť, ale trvalo by mi to hádam aj 50 dní. Tak z toho nebolo nič!!! Zaujal ma i Oravský hrad s množstvom schodov. Bol som spokojný, že sedím v Samkovom vrecku a on ma vynesie nahor. Nielen hradby, ale aj okolitá krajina bola nádherná! V Slovenskom raji preukázal Samko veľkú odvahu. Liezol po rebríkoch nad vodopádmi. Veľmi sa bál, ale ja som sa zabával. Stáva sa, že aj škriatkovia mávajú niekedy strach. Naposledy som sa bál, keď som vypadol zo Samkovho vrecka a ocitol som sa medzi hadími vajcami. S kamarátom Samkom som toho už videl mnoho. Teším sa na ďalšie výlety po Slovensku. Možno sa niekde stretneme.

Samuel Dúbravský, 2.B

Prečo čítam?

Myslím, že každý z nás sa už stretol s otázkou, prečo je v dnešnej dobe dobré čítať. Vždy, keď začnem rozprávať o mojich obľúbených knihách, nemôžem si nevšimnúť reakcie typu: Prečo práve čítanie? Čo ťa na tom baví?

Ja si zase kladiem otázku: prečo už v súčasnosti takmer nik nečíta?

Neviem, aké máte skúsenosti vy, ale ja som stále počúvala: "Čítaj, budeš mať lepší pravopis!" Ale prosím vás! Nevravím, že to nemôže byť pravda, ale úprimne si myslím, že keď deťom, ktoré sa každý deň chodia do školy učiť aj napríklad ten pravopis, poviete, že musia čítať, aby boli múdrejšie a tak ďalej, hm...Odpovedia jednoducho: "Na to predsa chodím do školy." Potom mnohí v mojom veku knihy považujú len za nejaké nudné zdroje informácií a ich čítanie za stratu času.

Ja ale čítam. A nie, nie je to kvôli vedomostiam. Toto veľa ľudí nechápe. A preto si myslím, že nepoznajú ten pocit, keď dostaneš dobrú knihu. Tú zvedavosť, keď už po prvých riadkoch premýšľaš, čo sa stane ďalej a ako to skončí. Keď sa písmená na stránke menia na postavy, scénky, domy, ulice, dediny, mestá i celé krajiny. Keď ani nevieme ako, ale staneme sa súčasťou príbehu. A príbeh sa stáva súčasťou nás. Keď všetko prežívame spolu s hlavnými hrdinami. Červenáme sa pri každej trápnej scénke, smejeme sa na každom dobrom vtipe spolu s nimi. Plačeme s nimi, oslavujeme s nimi, napäto čakáme spolu s nimi. Nemôžu vedieť, aké je to cítiť sa pochopený postavou, ktorá v realite neexistuje.

Alebo. Nepoznajú tie zmiešané pocity, keď odkladáme dočítanú knihu. Hovorím si, že super, splnila som si cieľ, dočítala som knihu dokonca, ale zároveň smútim. Knihu, ktorá sa na istú dobu stala naším domovom, v ktorej sme toho tak veľa prežili a stala sa našou súčasťou, zavrieme, a položíme na policu.

Pre nás knihomoľov knihy nie sú len zväzky popísaného papiera, sú to domovy kdesi v inej realite, kam sa môžeme vždy vrátiť. S postavami, ktoré nás prijmú takých, akými sme a nebudú nás súdiť. Sú únikmi od reality, keď všetky svoje emócie aj problémy nechávame tu a odchádzame do iného sveta, ktorý na nás v tej knihe na poličke čaká.

A pre toto všetko čítam.

Nella Ivana Výbohová,8.A

Pozn.

Žiačka vystúpila s prácou v okresnom kole súťaže v rétorike Štúrov Zvolen (vopred pripravená práca na voľnú tému), kde získala 2.miesto. (Tom)

O šťastí

Myslím si, že šťastie nie je náhoda. Alebo áno? Niekedy, keď sa pripravujem do školy, sú dni, keď sa mi darí naučiť sa učivo, ale na teste to potom nedopadne dobre. Inokedy mám zase dni, keď sa mi nedarí doma učiť, no napriek tomu písomku napíšem super. Samozrejme, nie vždy, veď sú aj dni, keď učivo chápem a aj test napíšem dobre či naopak. Je to ťažké určiť. Ale áno, je pravda, že keď sa človeku niečo podarí, povedia iní, že je to náhoda. Ale prečo to hovoria ? Možno preto, že oni to tak dobre nenapísali a žiarlia. Alebo si myslia, že "jáj, tento je šprt, takže to je jasné, že má 1," ale oni nevedia, koľko práce a námahy to dalo, aby to bolo na 1. Možno si to ten úspešný ešte aj v noci pri lampe písal a kontroloval. A iní povedia, že "mal len šťastie". Naozaj ? Poznám paniu, ktorá si šťastie privolala do života kameňmi. Áno, znie to divne, že si niekto môže pomocou obyčajných kameňov zlepšiť život. Vyzeralo to najprv ako hlúposť - veď načo má kamene po celom byte, umýva ich každý deň a nedotýka sa ich, aby nestratili moc či čo? Vlastne ona sa ich môže dotknúť, ale ostatní nie. Chcela mať nejakého partnera. A naozaj sa jej to splnilo. Neviem, či to bolo šťastie, alebo osud a ani neviem, či to bolo spôsobené tými kameňmi. Myslím si, že šťastie je ako vesmír. Nepredvídateľný a nikdy nevieme, čo sa stane. Dakedy máme smolu ako dinosaury a dakedy šťastie ako ľudia. Nevieme, čo sa skrýva vo vesmíre a taktiež nevieme, čo spôsobuje šťastie či nešťastie. Ale všetko dobré je na niečo zlé, čiže vlastne všetko je len dobré, len tajné a nevieme, čo to je. A možno je to aj dobre, že to nevieme, lebo ak by sme to vedeli, možno by sa šťastie vyparilo.

Petra Jančíková 8. A

Detská práca

Detská práca sa týka hlavne rozvojových krajín. Také deti sú pripravené o detstvo a sú nútené robiť len preto, aby sa dokázali uživiť, zarobiť si na svoje potreby. Sú ukrátené o najkrajšie zážitky, často zaostávajú vo vedomostiach a ohrozujú svoje zdravie. Podľa môjho názoru nie je pekné, keď dieťa odmalička musí pracovať, len aby mohlo niečo zjesť. Nepáči sa mi to, lebo tie deti sú otroci, ktorí nemajú svoj pokoj, šťastie a lásku. Neviem si predstaviť, že v mojom veku by som mala pracovať niekde od rána do večera, každý deň - v bani alebo na poli - a dostala by som ako odmenu krajec chleba. Podľa mňa má každé dieťa právo na slobodu a šťastie. Ako som sa dočítala na internete, najčastejšie pracujú deti vo veku 5-11 rokov, a to v tých najchudobnejších krajinách Afriky, Ázie a v Tichomorí. Je ich vraj až 62 miliónov. Práve preto si myslím, že ľudia po celom svete by mali pomáhať napríklad v rôznych projektoch UNICEF, darovať napríklad 10 EUR mesačne detičkám, ktoré to potrebujú. Moji susedia si takto cez internet "adoptovali" dve detičky z Afriky. Každý mesiac im posielajú 20 EUR. Tie deti sa vraj cítia ako milionári.

Ivana Melicherčíková, 5.C

Pasovačka s opisom

GAZ_Na hodinách slovenského jazyka sa naši štvrtáci "popasovali" s opisným slohovým postupom. Vytvorili milé charakteristiky osôb, ktoré sú im v živote veľmi blízke. Najčastejšie opisovali svoje maminy, babky, ale aj kamarátov, či pani učiteľky...

Najlepšia kamarátka Lejka

Moja najlepšia kamarátka sa volá Lejka. Ak by som mala vybrať kamarátku, s ktorou mám stráviť celý deň, tak si vyberiem práve ju.

Rada sa blázni a vymýšľa rôzne hry. Jej oči sú modré ako žiarivý diamant. Je stredne vysokej postavy. Pod súmerným nosom sú vždy usmiate ústa. Niekedy jej idú z očí slzy, lebo je veľmi citlivá, ale potom ju rozveselí niečo smiešne. Jej obľúbené predmety v škole sú informatika a telesná výchova. Rada kreslí a jej kresby sú nádherné. Plavé, blonďavé vlasy nosí v cope. Niekedy si do nich dáva sponku. Malé uši si zdobí drobnými okrúhlymi náušnicami. Jej smiech vie nakaziť každého, no hlavne mňa.

Je veľmi dobrá kamarátka. Udrží tajomstvá a aj keď ja nemám niekedy dobrú náladu, tak ona ma vie rozosmiať. Som vďačná, že mám takú kamarátku.

Nela Kabinová, 4. C

Moja mama Lucka

Najdôležitejšiu úlohu v mojom živote zohráva práve moja mama. Bez nej by som sa nezaobišiel.

Podľa mňa je krásna. Jej tvár lemujú červenohnedé vlasy, ktoré sa jej hodia k modrým očiam. Vlasy nosí najčastejšie voľne na chrbte alebo ich má v cope.

Z roboty sa vracia veľmi unavená. Väčšinou jej tvár zdobí krásny úsmev. Ale niekedy je aj nahnevaná. Má milé srdce a láskavú dušu. Skoro vždy pomôže, ak práve nemá prácu . Keď máte problém, alebo si neviete s niečím rady, obráťte sa na ňu. Jej obľúbený koláč je práve punčový. A tiež, skoro ako každá žena, sa ráno bez kávy nezaobíde.

V práci veľmi rada ide na pauzu. Ale nemá rada, keď je chorá, po dvoch týždňoch sa vráti do práce a všetko je inde. Je to výborná, poriadkumilovná osoba.

Som veľmi rád, že mám takú skvelú mamu. 😊

Kristián Koristek, 4. C

Moja mamina

Moja mamina zohráva v mojom živote dôležitú úlohu. Volá sa Zuzana a pri stretnutí s ňou vás upúta veľmi dobrá energia, ktorá z nej vyžaruje. Moja mamina je človek plný ambícií a snov.

Je nižšej postavy. Z oválnej tváre pozerajú pekné oči veľké ako lieskové orechy.

Hlavu jej zdobia krátke, červenohnedé vlasy a na ušiach sa ligotajú malé diamantíkové náušničky. Rada sa oblieka do športovo elegantných vecí. Jej záľubou je cestovanie a varenie. Veľmi rada pomáha druhým ľuďom.

Povaha mojej maminy je taká zvláštna. Je veľmi úprimná a povie veci tak, ako si ich myslí. Veľa ľudí ju za to nemá v obľube . No a ak by som to mala zhrnúť, ona je ten najlepší človek na celom celučičkom svete. A preto ju tak veľmi, veľmi ľúbim.

Romana Mesiariková, 4. C

Moja mama

Moja mamina je veľmi milý človek. Volá sa Lucka. Na svet sa pozerá zelenomodrými očami. Je vyššej, štíhlej postavy a má hnedé vlasy.

Rada chodí na bicykli a celkovo rada športuje. Chodí často do fitka, snaží sa jesť zdravo a motivovať nás na rôzne správne veci, napríklad triediť odpad, starať sa o rastliny a správať sa pekne k prírode, ale aj k ľudom. Má rada svoju prácu, chodí tam skoro ráno a domov sa vracia o pol štvrtej. Rada číta, pečie, varí, poučuje...

Má veľmi dobré srdce. Stáva sa, že bezdomovcom v Bille kúpi pečené kura so zemiakmi. Alebo, ak niekde na návšteve dostaneme guľáš, koláče a obložené chlebíčky, tak to niekedy zanesieme bezdomovcovi, ktorý má psíka Bábiku.

Chodí rada na prechádzky alebo na bicykli s bratom na Sliač. Som rada, že mám takúto super maminu.

Táňa Očenášová, 4. C

Najlepšia učiteľka Katka

Moja najlepšia pani učiteľka sa volá Katarína Gažúrová. Na svet pozerá milými modrými očami.

Jej hlavu zdobia hnedé vlasy. Oblieka si tričká rôznych farieb alebo aj šaty. Často nosí nohavice a rúška s kvietkami. Na ušiach jej visia okrúhle náušnice. Niekedy pri čítaní používa okuliare.

Na hodinách pomáha žiakom, ak niečo nevedia. Vždy je milá a dobrosrdečná. Má rada kávu, ale aj čaj. Tiež si rada pozerá a číta, čo sme vytvorili alebo nakreslili. Teší ju, keď dostávame v škole jednotky. Nemá veľa hlúposti, ale veľa múdrosti. Veľa zaujímavých vecí nás naučila.

Miluje svoju rodinu a aj svoje zvieratká. A tiež miluje a veľmi rada má nás - svoju triedu 4.C. Som rada, že je moja učiteľka.

Zoe Margaret Rovňan, 4.C

Najlepšia mama na svete

Mojím idolom je moja mama Zdenka. Má hnedé oči a nad nimi pekné obočie.

Na čelo jej padajú vlasy farby plavého blondu. Má trochu nižšiu, štíhlu postavu. Na oválnej tvári vyniká menší nos a pod ním krásne, hebké pery. Mám rád, keď je milá, ale niekedy sa vie aj nahnevať. Je veľmi pracovitá. A aj ona sama oceňuje, keď jej s bratom niečo pomôžeme.

Rada pečie a aj preto má otvorenú firmu na medovníky - Kukaham. Niekedy si zahrá so mnou tenis. Len má to ťažké, pretože sa musí starať o nás a aj o firmu. Ale ju to baví.

Mám ju veľmi rád. Som rád, že mám takú milú, pracovitú mamu.

Daniel Sirota, 4. C

Moja mama Soňa

Moja mamina sa o mňa stará od malička a vychováva ma.

Na jej hlave zaujmú hnedé vlasy, ktoré nosí zopnuté. Nad nosom po oboch stranách má dve pozorné, zelenomodré oči. Nos má taký akurát a nosí na ňom okuliare. Zhruba stredná postava - to k nej ide. Jej uši zdobia zvyčajne malé náušnice.

Rada má poriadok a neporiadnosť u nej nemá miesto. Má rada celú rodinu - aj mňa. I keď občas neposlúcham, je na mňa milá. Cez voľné chvíle (ktoré veľmi nemá, keďže je učiteľka ), chodí do záhradky sadiť cibuľu, cesnak, kvety, reďkovky, mrkvy .... Rada si s nami pozrie film, ale aj si rada prečíta dobrú knihu.

Mám naozaj výbornú mamu a ďakujem, že je tu pre mňa a pre moju sestru Lucku.

Ján Sláviček, 4.C